1. stavebná etapa: 1677
Postavenie kaštieľa sa spája s menom stavebníka Mikuláša Draškovicha, ktorý získal majetok v Čachticiach ženbou s grófkou Barborou Drugethovou, čo aj prinieslo neskoršie označenie kaštieľa ako Draškovičovský či Drugetovský kaštieľ.
Najstaršou hmotou, ktorú identifikoval výskum objektu, je celé dvojpodlažné južné krídlo vrátane jeho suterénu. Suterén bol postavený ako jednotraktový, pod severným nadzemným traktom, prístupný dvoma vstupmi: z južnej a severnej strany. Nadzemná časť bola postavená ako dvojpodlažná a dvojtraktová na oboch podlažiach s dvojpodlažným južným rizalitom v strede hmoty.
2. stavebná etapa: 1710 - 1717
Je spojená s menom Pavla Forgácha, ktorý postupne získal majetky po Draskovichovcoch i Drugethovcoch. Kaštieľ získal v rámci výmeny majetkov v roku 1710 a nechal si v ňom postaviť kaplnku. Datovanie tejto etapy je dané získaním majetku v roku 1710 a nápisom zo stipesu oltára kaplnky s datovaním 1717.
V rámci druhej stavebnej etapy sa datuje postavenie severozápadného krídla. Aj ono bolo postavené naraz ako dvojpodlažné, na oboch podlažiach prepojené s južným krídlom. Bolo postavené na obdĺžnikovom pôdoryse na severnom konci rozšírenom západným smerom. Podľa spisovej agendy k obnove v 50. rokoch 20. storočia bola v tomto krídle kaplnka, ale nevie sa, na ktorom podlaží. Dnes je krídlo prístupné aj z exteriéru samostatným novodobým schodiskom. V rámci tejto etapy sa predpokladá osadenie sochy Panny Márie na južnej fasáde, pod ktorou boli namaľované slnečné hodiny.
3. stavebná etapa: 1953 - 1959
Zdroj: Archív PÚ SR Bratislava, č. neg. 574/1, autor Podhorský.
Ide o stavebnú etapu, ktorá určila dnešný charakter objektu, tzv. adaptácia kaštieľa realizovaná v 50. rokoch 20. storočia. Táto stavebná etapa jednak zabránila hroziacemu zániku kultúrnej pamiatky a zároveň utvorila kaštieľ do takej podoby, v akej ho poznáme dnes.
O adaptácii kaštieľa bolo rozhodnuté v r. 1953. Na základe obhliadok Národného pamiatkového ústavu v Bratislave (jún a júl 1953) bolo konštatované, že „objekt je v dezolátnom stave, avšak stojí za to, aby bola prevedená jeho generálna oprava“. Katastrofálny stav sa neustále zhoršoval v dôsledku neudržiavania a takisto v dôsledku nevhodného využitia. 1. poschodie objektu slúžilo ako sklad obilia, ktoré svojou váhou narúšalo klenby, v ktorých sa tvorili viditeľné trhliny. Táto situácia bola nebezpečná aj z toho dôvodu, že ohrozovala životy nájomníkov bývajúcich na prízemí kaštieľa (40 ľudí). Plánované budúce využitie objektu bolo nasledovné: 1. poschodie malo byť využívané ako divadlo, čitáreň a knižnica, na prízemí mali priestory kaštieľa slúžiť pre Československý zväz mládeže a Sokol, poradňu pre matky a lekársku ambulanciu, v 2. polovici prízemia bol navrhnutý byt domovníka.
S konštatovaním nedostatku projekčných kapacít vtedajšieho STAVOPROJEKTU–R ateliéru bol vypracovaním projektovej dokumentácie v novembri 1953 poverený dipl. architekt Jaroslav Pelan z družstva „TVAR“. Zhotoviteľom bol ustanovený Okresný stavebný podnik v Novom Meste nad Váhom.
Zároveň bol stanovený hrubý odhad prác na cca 1 400 000,- Kčs. Plán „adaptácie“ objektu bol rozvrhnutý do troch fáz: V roku 1953 mal objekt získať novú krytinu, krov a statické zaisťovacie práce. V r. 1954 malo byť upravené
1. poschodie spolu s vybudovaním nového krídla. V r. 1955 malo byť adaptované prízemie spolu s úpravou okolia kaštieľa.
Začiatok prác bol podmienený odstránením obilia z 1. poschodia objektu a Miestny národný výbor Čachtice mal najneskôr do konca r. 1954 postaviť 8 bytových jednotiek pre rodiny, ktoré sa budú musieť z kaštieľa vysťahovať. Ako sa neskôr ukázalo, obidve tieto podmienky boli prekážkou včasného začatia stavebných prác. Ich vysťahovanie a zároveň nedostatok materiálu ako i pracovných síl v 50. rokoch 20. storočia spôsobilo, že obnova nakoniec trvala takmer 7 rokov.
Ďalšie fotky z 3. etapy
4. stavebná etapa: 1965
Stavebné úpravy v 60. rokoch 20. storočia boli vyvolané vložením novej funkcie do objektu a síce zriadením reštaurácie. V roku 1964 bol kaštieľ predaný Jednote napriek nesúhlasu Okresného národného výboru, rovnako Pamiatkový ústav opakovane nesúhlasil s touto funkciou s tým, že objekt sa v 50. rokoch obnovil prioritne pre kultúrno - spoločenské účely, v objekte bola aj pamätná izba. V roku 1965 Trenčianske múzeum žiadalo o pridelenie budovy, nebolo však úspešné a tak v septembri roku 1965 bol objekt odovzdaný Jednote. Najväčším zásahom po pridelení objektu Jednote bolo rozšírenie suterénu severným smerom o 4 miestnosti, ktoré boli vymurované z betónu a slúžili na prevádzkové účely reštaurácie, v objekte boli vymenené podlahy.
Predpokladá sa, že počas fungovania reštaurácie asi v 70. rokoch 20. storočia došlo k zavretiu arkádových oblúkov a k osadeniu dnešných oceľovo-presklených výplní. Tieto novšie úpravy sú na základe kritérií pamiatkovej obnovy vnímané menej pozitívne a negatívne vplývajú okrem iných činiteľov aj na nevyhovujúce vlhkostné pomery objektu.
Autor: Mgr. Lucia Pastierová, KPÚ Trenčín